Dalsi tyzden...v skole...sa skoncil. Ani neviem, ako. Kazdy den je plny momentov, zazitkov, napatia aj radosti, usmevov aj otaznikov, vsetkeho mozneho aj nemozneho. Hovorim aj nemozneho...aj to tak myslim. Nieco, co sa mi predtym mozno zdalo nemozne. Niekedy mozno sklamania, inokedy mozno potesenia. Sklamania z toho, ze nie vsetci su taki, akymi sa zdaju alebo predstieraju byt a toho, ze sa mi tym straca viera v ludi...Ale samozrejme, chcem verit ludom, len prave teraz- je to tazke. Je to kazdym nesplnenym slovom, kazdym ublizenim a aj tym, ako sa niektori navonok naozaj mili, inteligentni, dobri ludia, spravaju k sebe ako totalny odpad spolocnosti. Ten, ktory sami odsudzuju a pytam sa samej seba, kde je ta hranica toho, kto kam patri a ci vobec mame akekolvek pravo sa niekam zaradzovat. Bola som svedkom zopar takych "scen", kde sa mi slzy tlacili do oci- nie preto, ze by sa ma to priamo tykalo, ani nie preto, ze by sa ma to vobec nejak tykat malo. Preto, ze som si uvedomila tu absurditu celeho konfliktu, preto, ze sa ma dotkla ta tvrdost ich srdc a "nemozne" pohnutky k ich slovam, ktore si navzajom pingpongovali. Ale podme radsej k tym poztivnym "nemoznostiam". To bolo vtedy, ked si niekto mne dlhe roky blizky zrazu uvedomil, ze ta desiva vzdialenost medzi nami nabera na takom chlade, ze mozeme uz iba asi preskocit zopar kryh, aby sme zas plavali na jednej. (Ten obraz asi evokovala ta zima dnes von- na margo toho, keby sa vam to zdalo cudne prirovnanie). A...ten moment, od uvedomenia si toho(co je sice moment podstatny, ale este zdaleka nie vyhrou) sa posunul...k momentu, ktory sa v plytkych romantickych filmoch doprevadza tymi sladkymi piesnami a zimomriavkami divakov. Trochu som to zdramatizovala, mozno aj zamerne, ale to len preto, ze pre mna to malo velky vyznam. V realite to bolo o tom, ze ma ta osoba pockala vo vetre vonku, zavolala mi a -este stale v tom vetro-dazdi- sme mali spolu rozhovor plny uprimnosti o tom, co sa vlastne dialo a deje. Nemozne...a predsa sa asi kryhy spojili a vytvorili nejaku cestu. Neviem, ci to nazvat vitazstvom, avsak je to nieco, co mnoho ludi nespravi a preto priatelstva a vztahy mnohokrat koncia tym, ze si zakyvaju kazdy jeden z pohodlia svojej vlastnej kryhy, na ktoru uz medzicasom mozno pozval inych obyvatelov a klame si, ze ten "stary dobry priatel" mu nechyba a vlastne mu je fajn s tymi neopristahovalcami. Nieco take som prezivala mozno cely tyzden...hodnotiac, kto vlastne este so mnou na mojej kryhe plava a mozno zistujuc aj mizerne vysledky. Mozno aj mojou chybou a nesnazenim sa, co ma vyzyva k tomu, aby som aj ja urobila...ten krok a preskocila zopar nebezpecnych hlbokych miest, kde by sa zdalo, ze sa potopim. Ale nie. Je to klamstvo. A viete, kolkym klamstvam dnes este ludia veria? Ojoj, toto nechajme radsej tak. Idem radsej porozmyslat nad technikou spajania kryh alebo este lepsie ich roztapania, aby sme vsetci stastne plavali v bezpecnych vodach a hlavne tesili sa jedni z druhych.