Z tych desiatich dni v Juhoafrickej republike asi tazko napisat nieco raz,dva, tri...neviem, ake som mala ocakavania, pretoze realita ich mnohonasobne presiahla. Ked sme uz tretim lietadlom v poradi prelietali Saharu, asi az vtedy som si uvedomila..ja idem fakt do Afriky! Takej, aka je. Plnej kontrastov a hlavne, daleko inej od toho, co pozname v Europe. Este som netusila, ze v Afrike tentokrat stretnem tak trochu cely svet. Ze Afrika bude nielen kulturnym a cestovatelstkym zazitkom, ale otvorenim novej dimenzie toho, ako vidim MPK, toho, kam az tato sluzba siaha a toho, aki ludia v nej pracuju. Ze bude v neposlednom rade pre mna obrovskym nacerpanim v mojom duchovnom zivote, uvedomenim si, do akej hlbky Boh odomna ziada davat seba v kazdodennom zapase pre ludi okolo mna. Neda sa celkom vystihnut, ake to bolo, ked sme si navzajom zehnali jednotlive kontinenty a oblasti sveta, modlili sa za pozehnanie, vyznavali si hriechy a vyznavali hriechy nasich narodov. Ake to bolo, ked sme sa v skupinke modlili za nasich neveriacich priatelov- ja, Slovenka, Arab, a clen rady MPK na Mauriciu. Ked sme na podiu okrem zivych tancujucih africkych chval mohli zazit narodne tance roznych krajin, a spoznat postupne mnohych sluzobnikov MPK, ktori mnohokrat napriek prenasledovaniam v ich krajinach verne sluzili aj viac nez 30 rokov. My, mladi leadri, ako nas tam volali, sme asi boli osloveni touto oddanostou a vernostou a kazde taketo stretnutie veteranov bolo pre nas povzbudenim a vyzvou. Pamatam si, ako jeden africky speaker vravel o tom, ze MPK nemoze byt navonok propagovane v ich krajine, nemaju ani webstranku a ziadne plagaty, ale robia sluzbu verne medzi ludmi tak, ze pomahaju, modlia sa, pokracuju v projektoch...viac-menej potichu. Dost ma to zasiahlo, lebo som si uvedomila, wow, toto je take nasledovanie Kristovho prikladu..ziadne uznanie, odozva, odmeny, dokonca idu s kozou na trh- a kazdy den ich za to mozu zavriet. Mnoho mladych, ktori tam prisli, nemohli uviest pravy dovod ich cesty, lebo by im vlada nepovolila vycestovat z krajiny. Su to bud silno moslimske krajiny, alebo take, kde je krestanstvo prenasledovane. Mnoho inych muselo na tu cestu setrit roky a zhanat prostriedky roznymi sposobmi (usporaduvali koncerty, pisali listy, predavali vyrobky...).A...tak si vravim, mame milost. Mame obrovsku milost! tolko, kolko dostavame, ako mozeme slobodne sirit Jeho evanjelium, cestovat...mame milost.
Cela konferencia bola neskutocne bohata na vsetko- bol to taky obraz neba, ked sme sa prvy vecer stretli vo viacerych salach na veceri, zo vsetkych narodov (vyse 700 ludi) a mali hody. Vravela som si, takto raz budeme spolu hodovat v nebi, vsetci a bude tam hojnost...ako tu. Tak som sa mohla kedykolvek rozpravat s niekym z Dominikanskej republiky, nato s niekym z Fiji, Filipin, Japonska, Kazachstanu, USA, Australie, az po Nemecko, Francuzsko, Malawi, Etiopiu...stretavali sme sa potom vzdy na programe, ktory bol v obrovskom stane (nieco ako na CF), kde sme mali aj skupinky. Kazdy den sli temy viac do hlbky, speaker z Colorada nadvazoval na temu kriza a nasledovania Krista v Jeho priklade utrpenia a vitazstva...on sam ma adoptovanych pat deti a jedno vlastne, snazi sa pocuvat Bozi hlas v tom, ako moze niekomu pomoct tak, aby mal zivot aspon o trochu lepsi...jeho temy sme asi vsetci priam hltali. Jednoduche vyzvy ako...co mozes spravit pre ludi okolo seba? ako nasledujes Kristov kriz? co robis pre to, aby sa mal niekto lepsie? prijimas aj horky kalich od Hospodina? veris vo vitazstvo a nadej, ktoru vydobyl na krizi? tak jednoduche...a tak lahko zabudnutelne vo vire vsednych dni.
Posledny den sme mali vsetci post a modlili sme sa na hore nad campom. Bolo to ozaj ako ked Jezis chodil na vrch modlit sa. Zapasili sme za nase sluzby, za ine krajiny, za mladych na celom svete. Vecer cela konferencia vyvrcholila spolocnou oslavou. Kazdy mal nejaky ten narodny kroj a vsetci sme hodovali a fotili sa:)
Posledny den sme mali pred odletom este volno, tak sme sa vybrali na safari. Take naozaj..s autom, ktore vas vozi po krajine a objavujete gazely, antilopy, levy,...vsetko take prave africke! Najdrsnejsi moment bol, ked tie naoko spiace levy zrazu asi 3metre od nas naraz dvihli hlavy a zarevali...au. Nemala som daleko k uteku, ale ani to by mi nepomohlo, nastastie to bol asi iba ich taky herecky kusok, lebo nato sa ulozili naspat a spali dalej. Neviem, aj tak som sa v tom aute potom necitila az tak bezpecne, ked nemalo ani ziadne mreze. Ale stalo to za to...taky africky zazitok!
Okrem toho sme boli v Sowete, pozreli slavne namestie, kde prebiehali boje v 70.rokoch medzi bielymi a ciernymi, muzeum Mandelu a jeho dom (vsetko akosi zatvorene, ale nevadi). V modernom nakupnom centre som nemohla spustit oci z cernosiek, co si dokonca aj tie plastove igelitky nosili na hlavach...to bol pre mna zazitok to vidiet. A fakt im to nespadlo! Ja mam problem to odniest v rukach...no comment.Mozem pridat uz len to, ze mnohe z nich mali este na chrbate priviazane dieta.
Asi k tym takym detailom, co dotvarali defile, patrili opice, ktore boli vsade. Teda, tvrdil to napriklad Stevo, ktory ich stretol hned na svojej prvej prechadzke kanonom. Vystrasili ho na smrt svojim revanim. Potom ich videli aj vsetci ostatni, len predomnou sa kvalitne skryvali. Nakoniec som ich nasla aj ja...tie milsie, poskakujuce po stromoch a zemi, s dlhymi chvostami hompalajucimi za nimi. Uz som si zacala mysliet, ze si to bud vsetci vymyslaju, alebo ma opice jednoducho nemaju radi a ani sa mi neukazu. Ale jedno popoludnie ma opica tak zblizka pozorovala z kamena, ked som si lahla do travy. Tiez ma skoro vystrasila...
Cesta tam aj spat bola tiez zazitkom...bez straty batoziny, s kvalitnou stravou od Air France, az na to, ze v Parizi nam dali necelu hodinu na prestup, co..ak poznate letisko Charles de Gaulle a obrovsky Boeing 777, nemate sancu stihnut, navyse ak meskate 20 minut. Behali sme jak opareni. Ludia sa museli rehotat z tych piatich spotenych sialencov so zltymi trubkami (hej, mali sme trubky, fakt trubili a bol na nich nadpis South Africa, sak nech vedia, skade ideme). No na kazdej kontrole si z nas robili prcu, ze zatrubte, alebo ci ste z orchestra a tak. (pripominam, boli to take skor hrackarske trubky jasne viditelne, ze ide o suvenir). Tak sme to lietadlo stihali coraz menej...nadej zomiera posledna. Este jeden gate..posledna kontrola...pozrela som na tabulu...boarding closed. Ten nemily Francuz mi povedal, mozete sa vratit. Dokelu, aspon nevedeli na to upozornit tak trochu skor? Kym som si skoro nevyplula pluca z behania a nezrazila takych dvoch turistov na pohyblivych tych..ved viete. NIe, oni vas pokojne pustia az pred gate a tam vam povedia, ze ho zavreli pred piatimi minutami...a lietadlo pekne na vas pozera spoza okna. VASE LIETADLO, kde mate sediet. Bez sance, nechceli nas tam pustit. Medzitym sa nam stratila Maja, ktora akosi presla dalej ako my, ale tiez nie do lietadla. Nove letenky, pathodinove cakanie v Parizi, (aspon gratis ranajky), sesthodinove v Prahe...nekonecna cesta domov. Povozili sme sa vo voziku pre handikepovanych (nahodou celkom fun), pozreli Dana v Prahe, a napokon si nasli v Blave aj batozinu...prespala som este u Steva a Adi v Banskej Bystrici, lebo bolo tusim okolo 2.30 rano, ked sme tam dosli a rano...som to zapichla vsetko tym, ze som si vyborny caj, co mi Stevo uvaril na ranajky tak stedro..posolila. Afrika, ta mala naopak, dost sladku prichut. Sorry, uz fakt koncim. Ale mohla by som este..dlho...tak mozno vam to potom osobne dorozpravam. Alebo, ked mi nieco napadne, napisem radsej druhu cast. Chripka, ci aky virus to mam, ma aj tak uvaznila doma na par dni.