November...takmer koniec roka. Povodne vraj novem- deviaty mesiac, kym ich bolo desat. Potom pribudli este dva, vraj nejaky rimsky kral Pompilius sa tak rozhodol. To boli januar a februar.
Tak len tak...dnes mam take rozne uvahy. O snehu (ktory je zatial asi vsade okrem Presova), potom o slonoch, ktori si sami tvoria cintoriny a sami na ne odchadzaju zomierat osamote v pokoji, o Africanoch a ich bezstarostnosti, o financnej krize a jej autenticite, o praci a jej zmysle. Tiez o vztahoch, ktore vznikaju, ale aj zanikaju, priatelstvach, ktore si myslite, ze nikdy neskoncia a predsa...
O radosti a jej prameni v nas a o starostiach a o tom, do akej miery mozeme ovplyvnit mozno ich dosah na nas. A myslim si, ze do velkej. Tak trochu si tiez myslim, ze v zivote musime byt velmi odvazni. Bojovat... Citim sa tiez teraz uprostred boja. A vravim si...chce to odvahu a odhodlanie. Tiez rozmyslam nad tym, ze je malo, velmi malo idealne krasnych dni a preto aj to je o nasom postoji...to je zase...ten pramen radosti v nas. Netvrdim, ze to vsetko dokazem. Mnohokrat v blate, na zemi, spine, plazim sa. Ale viem, ze toto nie je moja vyhra. Usmev trpiaceho ma cenu zlata. Pretoze on naozaj vie, ake vzacne je usmievat sa. Toto, aj toto ma dokaze rozplakat. Ale dnes- sa chcem usmievat :)