Nie vsetky dni su podobne, hoci mnohe z nich sa samozrejme podobaju. Rozmyslala som nad tym, ze niekedy staci, ze sa rano modlim v zmysle "Pane daj, nech niecim dnes zmenim tento svet, nech mozem davat radost a lasku..." a vecer si na tuto modlitbu spomeniem s tym, ze mi niekto dakuje za moje slova, alebo nieco, co som spravila (mozno uplne "neumyselne"). Ano, je to tak. Mnoho veci zavisi aj od mojho postoja a od toho, co sa sama rozhodnem dat. Dnes bol taky ten den...viete...ked sa blizite pomaly k tomu, ze zacnete nadavat. Zastavi vas svedomie, ale pomaly predychavate a musite spravit nieco alebo nespravit nic, aby ste sa upokojili. Rano som vstala s bolestou hlavy. Na dohodnute plavanie sme sa sice s Lenkou stretli, ale plavaren bola zatvorena. V prime ma vytocili tym svojim vecnym odvravanim, zastupovala som telesnu v telocvicni (co mozno bolo aj male plus, ale ten hluk tam bolest hlavy len stupnoval), ukoncenie - ceresnicka na torte- bola dvojhodinovka spajanych tried nemciny, ktori ma vytocili...a najhorsie, ze som sa nechala. Niekedy je lepsie posobit vlastnym pokojom, ako sa nahnevat a iba stupnovat nervozitu v triede. Ale dnes som to akosi nedokazala oducit pokojne...Vsetko spolu...totalny prepadak den. Uz len chyba nejaka hadka, vycitka alebo nieco...stop. Tu som si uvedomila, ze to nechcem. Nechcem tento den prezit takto. S takym postojom, s takym nepokojom, s takou naladou. Neviem, stava sa to...ved sa to stava kazdemu...ani slnko dnes nesvieti a viem, ze nestiham vela veci, ktore chcem (nestretla som sa so Sarlotkou, nesla som do mpk, ...) iba kvoli tej bolesti hlavy. No napriek tomu. Nemusim sa k tomu postavit ako kazdy. Mozem si zvolit moj postoj, ovladnut svoj hnev a rozhodnut pre usmev. Tak...by mohol byt tento den iny...nez tie ostatne...