Bola pre mna radost vidiet Pariz, cestou sme sa zastavili vo Verdune...snad vsetci viete,co sa tam odohravalo pocas vojny..tak to bola smutnejsia cast cesty. Zakopy a velky cintorin nutia premyslat. Tisicky hrobov a zivotov. Mladych ludi. Potom mi napadlo,ze hoci to bolo hrozne, dolezitejsie je vidiet iny rozdiel- v tom, kto je zachraneny vo vecnosti. A tento tyzden sme mali veceru Panovu. Myslela som na Jeho kriz, utrpenie a vyznam toho vsetkeho. Musim sa priznat, ze ma to priviedlo k slzam, lebo bolest Jezisa za nas vsetkych sa dotkla mojho srdca. nie prvykrat, ale akosi nanovo. Vcera sme mali s Elodie svedectva v Strasbourgu v jednom zbore St.Nicolas. Modlila som sa, aby mladi,ale aj stari ludia videli namiesto mna Jezisa, ktory k nim hovori. Bolo ich tam asi dvesto...neviem naisto, kolki z nich boli dotknuti, ale som vdacna za prilezitosti, ktorych tu nie je malo. Svedcit, vidiet, cestovat a rozmyslat nad tym vsetkym. Ako zijeme ako krestania, kde je vyznam nasich aktivit a co spravil Jezis, ako hovori aj dnes cez svoje Slovo a ako cudne niekedy reaguju krestania...ale to je uz na kazdom z nas. Byt uprimny pred Bohom a zhodnotit opat to, co robime my, nakolko Ho berieme vazne a nakolko mame na srdci ludi okolo nas, ktori nie su vo vojne, nezahynu v zakope- ale napriek tomu idu do zatratenia...