Myslim si, ze nema zmysel pisat vela...hoci sa toho vela deje. Dolezite je, ze udalosti su podla Bozieho planu. Kazdy den sa tu lisi uplne totalne maximalne od tych ostatnych. Asi preto, ze sme tak trocha vybocili zo stereotypu nasej skoly a bol to dynamicky mesiac plny akcie, cestovania, evanjelizacie...Od vikendu s deckami, ked som si uvedomovala, ako velmi su deti blizke Boziemu srdcu a kolko vela sa od nich mozeme ucit, cez vylet v Alpach, ked som sa presvedcila o tom, ze vyliezt na kopec je super, ale pri ladovcoch je zima, az po tyzden evanjelizacie, ked som videla zazraky na vlastne oci...bol to zazitok, vraviet ludom o Bohu a zazrak vidiet ich k Nemu prichadzat. Netvrdim vobec, ze je to jednoduche, dali sme do toho vela usilia a niekedy sme uz boli na hrane vycerpania...ale zato mame odmenu prazdnin a kazdy z nas si to vychutnava ako sa len da. Ja som precestovala do juznejsej casti a som s mojimi priatelmi pri Valence v Chenes de Mamre- a tesim sa, ze ich poznam, lebo su pre mna obrovskym darom. Tak vela sa ucim od ludi ako su oni. Rozdat sa, nehladiet na seba, sluzit a pomahat...su to kratke prazdniny a hned potom zas vyrazame do Pariza, kde mame skolenie...znie to tak sialene, sama neverim tomu, ze tolko cestujem, neverim tomu, ze uz sa dorozumiem viac-menej bez problemov, ze si zvykam aj na kulturu aj na ludi aj na tuto sluzbu, ked som zabudla na moj svet a vstupila do sveta neznameho a plneho otaznikov a vykricnikov. Je to stale plne prekvapeni. Zakrut, ocakavania, obav, dobrodruzstva a aj nebezpecenstva, ucenia sa a spoznavania. Citim sa ako male dieta neisto hladiace okolo seba na ten velky svet dospelych, v ktorom sa uci zit. Ale pomaly mu zacinam rozumiet a dakujem Bohu za to, za vsetky detaily, za Jeho starostlivost o mna, za anjelov, co mi posiela. Vsetko je take neuveritelne v poslednych mesiacoch. Asi preto, ze by som to nikdy necakala, ale o to viac sa ucim, ake je dolezite nechat Boha konat v nasich zivotoch a nebranit sa veciam, ktore mozno nezapadaju do nasej logiky alebo vychodenych cesticiek. Pretoze Boh je velmi kreativny a nechce nas nechat v nasej pohodlnosti sediet si na gauci s chipsami. Vola nas do akcie, tam, kde to necakame, meni nase plany a chce robit velke veci. Ale otazka je...ci sme otvoreni Jeho plany nasledovat a dat Mu miesto v nasej obyvacke. Nie je to tak trochu provokativne? Ale ked tu vidim ludi, ktori su ochotni obetovat svoj vsetok volny cas, peniaze, svoje zaujmy len preto, aby zachranili inych pre Bozie kralovstvo- padam na kolena a prosim o odpustenie...a zaroven mi hori srdce tuzbou ist dalej a vidiet viac. Preto ten gauc a tie chipsy. Moze to byt cokolvek. Telka, internet, noviny, kamarati, kazdodenny stereotyp v praci a unava po nej- takze niet cas na nic ine. Ale Boh nas neche nechat takto. Tesim sa na to, co chysta dalej...