Nemyslim si, ze by ma Jezis poslal na nejake miesto len tak. Rozmyslam nad tym dost intenzivne posledny tyzden...co robim prave tu? Preco prave tu, teraz, takto? Toto nie je vhodny cas. Nechcelo sa mi odist prave teraz. Zdalo sa mi nefer nechat moju rodinu prave vtedy, ked ma potrebuje. A predsa...povedala som, ze chcem nasledovat Jeho volu. Pytala som sa Ho takmer rok, kde ma chce mat. A tak som si zbalila kufor a dlhymi dialnicami som pricestovala az sem do Alsaska. Netusim, co vsetko je pripravene pre tychto desat mesiacov, ale viem, ze teraz pre mna existuju dva svety. Tu som prisla ucit sa veci, o ktorych este neviem. Stretavat ludi, ktorych som v zivote nevidela a vidiet miesta, na ktorych som nikde nebola. Hovorit jazykom, ktory pre mna nie je prirodzeny a vzdat sa kazdy den toho, co mi je mile a dobre. Pocuvat Jeho slovo a nechat sa menit. Doma som nechala vsetko drahe, vsetkych blizkych a vsetko, co tvorilo moj svet. To, co mi tu kazdy den chyba. Moja izba, moja mamka a rodina, moji priatelia, moje mesto, moj jazyk, moje fotky na stene, moj zbor, moja sluzba, dievcata a chalani na doraste a na Kecoch, slovenske ranajky a obedy a jogurty, MHD a revizori:), zmrzlina v Karibiku...No aj tak. Toto je vhodny cas. Je to ten najlepsi cas. Lebo je to cas, ktory vybral Boh. A tak, ked sa pozeram na ovecky a kravicky pasuce sa tu na kopcoch, ked chutnam ich syry a hrozno, ked sa snazim konecne spravne vyslovit to ich „r“ a ine hlasky, ked sa zobudzam a znovu si uvedomujem, ze nie som doma...cely ten cas viem, ze tu nie som len tak. Bola som velmi povzbudena jednou modlitbou, v ktorej za mna dakovali ako za dar a prosili, aby ma Boh ucinil svetlom pre toto miesto na tento cas, ktory tu stravim. Chcem byt ozaj takym svetlom, ktore moze ziarit pre vsetkych tu. Velmi sa uz tesim, ze je vela veci, ktore su prichystane na tento rok. A tesim sa, ako ich postupne budem objavovat...