tak uz je po svadbe, Lydiane leti zajtra na Kanarske s Benoit, ja balim kufre do noveho byvania, Oli a Thomas si zas byvanie hladaju, aby mohli zacat novy rok, skolu a vsetko, co treba, Elodie sa stahuje do Alsaska, Andrea naspat do Chicaga, Merrie este netusi...kazdy ide inym smerom. ved to tak vzdy bolo- nieco konci, ine zacne. dnes len tak pozorujuc ludi na ulici som rozmyslala o ich osudoch. ups, nespravne slovo. ale viete, o ich cestach, problemoch, radostiach, minulosti. niektori boli taki stastni s malou taskou v ruke, ini nervozni hladali mobil, teta v kvietkovanom kostyme upalovala do obchodu asi nakupit pre rodinu, starsi ujo si zafarbil vlasy aj bradu na cierno, asi aby sa citil mlado,trojgeneracna prechadzka starej mamy, dcery, vnucky- vsetky tri blond a prechadzajuce s kocikom cez cestu, pred zmenarnou dievcina preklada chalanovi do anglictiny nas system, na zastavke ma takmer zvalcuje nedockava starka, co si mysli, ze autobus ju asi necha, ak nenastupi prva...kazdy v tom svojom svete, ktory je pre neho jediny. asi sa nad tym zamyslam preto, ze mne sa ten moj svet prelina teraz s inym. snazim sa to, co som mala inde, priniest sem, to, co som tu nechala, opat objavit, tesit sa z toho, co mi chybalo, nebyt prilis smutna z toho, co mi zas chyba teraz. na smutnych tvarach tunajsich ludi najst aj luce svetla, na uliciach, ktore su mi zname, opat najst svoje stopy. ved...co sa tu tak zmenilo...vravim- len sa mi prelina ten stary svet s niecim uplne inym. ale to asi pochopite len vtedy, ked odidete niekam daleko.