Dnes je sobota, vonku 27, vlastne uz posledne dva tyzdne a tak sa april stal julom a mozno jun sa stane decembrom? Sedim pred bazenom, dojedla som pomaranc a tuho rozmyslam, kde zacat. Moje pribehy poslednych dvoch tyzdnov boli plne dobrodruzstva, napatia, akcie, potom pohody a hlavne- stahovania sa hore-dolu a prenasania batoziny. (ludia, ako sa ja vratim domov s tym vsetkym, co tu mam? Mam z toho zimomriavky, lebo teraz som vlacila iba stvrtinu a myslela som, ze zomriem...)
No ale zacnem tym, co bolo naj-naj-najdavnejsie. To je evanjelizacia v Parizi, oblast 93, najhorucejsia oblast vandalizmu a nasilia, kde sme hlasali evanjelium...Nemozem vam tu napisat vsetky detaily. Ale momenty, ktore mi ostanu v srdci navzdy...
- zbor bol multinacionalno-kulturny, 80 % cernochov, z velkej casti z Haiti, dalej Martinik, Madagaskar a Severna Afrika, nieco z aziatickych krajin a potom aj Francuzi...zazili sme kralovske prijatie, pohostinnost a kulturu- naco sa ponahlat, vsetko je ooook, dajak bude...a Pan Boh sa postara, ktora sa miesala s aziatickym- ups, uz je tolko hodin, prepacte, nezacneme nacas, ale spravime preto vsetko az po francuzske- 15 minut meskat je uplne ok, ale ti Africania to fakt prehanaju, uz je tristvrte hodiny po...
- prvou akciou bol futbal na ulici, a vecerne premietanie dokumentu, kde obrateni futbalisti svedcili o ich zivote, my sme potom hrali par pantomim a bolo to ok
- cely tyzden bol usporiadany asi tak, ze sme mali ranne vyucovanie, chvaly, potom obed za kostolom v malej zahrade a poobede akciu v terene- evanjelizaciu na sidliskach, kde sme aj pozyvali na vecerne akcie v stredu a sobotu...
- prve poobedie sme dostali par faciek...na sidlisku, kde sme sa vybrali, sme dostali doslova kamenom...okrem ineho lietali aj flase a palice, mali chalani od 7 rokov nemali strach utocit a podporovani starsimi sa nebali ani dospelych zo zboru, ale...ja som to ani nejak nevnimala. Bola som dotknuta tym, ako velmi potrebuju Jezisovu lasku a ako velmi ju odmietaju. Sla som do stredu tej tlupy a zacala sa rozpravat s malym cernosskym dievcatkom Aua- ktorej som vysvetlila evanjelium od A po Z a neviem vam opisat ten pocit, ked som jej povedala, ze Jezis ju lubi a ona sa na mna pozrela svojim velkymi ocami...a potom sme sa spolu modlili...a hned nato ju zavolal jej starsi brat. Neskor mi Olivier povedal, ako som bola chranena z kazdej strany. Akoby Boh zaslepil oci vsetkym okolo a nevsimali si ma. Strhli sa tam bitky, nadavky, ale ja som nic nevidela. On ma chcel vytrhnut prec, ale Merrie mu to nedovolila, stala za mnou a modlila sa za mna. Hned, ako som dokoncila, ta bublina ochrany praskla a jej brat si ma vsimol...pokojne som si odisla a ked mi neskor rozpravali, co vsetko sa tam dialo, mala som slzy v ociach...Boh mi dovolil zazit jeden velky zazrak. Dalsi den som ju este stretla a objala, povzbudila ju modlit sa dalej a zopakovala, ako ju mam rada a ako ju lubi Jezis...
- dalsim zazrakom pre mna bola nedela a sluzby Bozie...snazili sme sa urobit sluzby jednoty, cital sa text v troch jazykoch, Maruskina basen v troch jazykoch, Olivier kazal a napokon sme urobili velky vlak zo vsetkych ludi a modlili sa v trojiciach..ocitla som sa pri dievcati, ktore sa rozplakalo pocas modlitby- jej ocko zomiera na rakovinu tak som sa modlila za nu, jej rodinu a povzbudzovala ju...bol to silny moment. Myslim, ze Boh mohol pouzit moju bolest z toho, co som prezila ako sucit pre inych. A chapala som ju uplne...
- takze zbor bol povzbudeny, decka na sidliskach napokon oslovene, mali sme kopu svedectiev, kde boli chalani osloveni, rozpravali nam o svojich zivotoch, ako su mnohokrat v drogach, sudeni, kradnu...a nemaju nadej...a hlavne verime, ze zbor zacne spolupracovat, vsetky kultury spolu a Boh tam bude konat nadalej
- pre mna osobne to bol skvely tyzden, aj ked sme nevladali, Boh nas povzbudzoval a vela ucil a bolo to ine ako v Mulhouse- dakujem za vase modlitby, velmi som ich citila...bola som ok od zaciatku do konca napriek tomu, ze ma bolel zub a obcas som takmer zaspala pocas programu- ale to uz patri k tomu...

a teraz nieco k mojim prazdninam...Maruska, Julka a Ferko dorazili v stredu, uprostred evanjelizacie. Bolo to zaujimave, prekladat kazde slovicko, kedze nerozumeli NIC a zase Francuzi sa k anglictine az tak nemaju...bol to ale krasny cas. Mala som opat pocit domova a bolo super vnimat, ze dva svety sa zrazu stretli a pretali- moj slovensky a ten francuzsky, kde zijem tento rok. Nieco pochopili jedni, nieco druhi a ja...mala som trochu problem to rychlo spracovat, ale nakoniec to bolo super. Videli sme toho vela...od Eiffelovky, Champs Elysees, Vitazneho obluku, Montmartre, Louvre, Versailles...az po male bezvyznamne ulicky, plne turistov, kaviarni, suvenirov a aj take, kde sa len dalo prejst a dychat tu ich parizsku atmosferu...Parizania k nam boli velmi mili, pomahali nam na kazdom kroku, najst cestu, zorientovat sa, dokonca dali nam zlavu na vecernu plavbu Seinou a pod. Inak tu vecernu plavbu odporucam- je to krasny zazitok! Bolo tazke ich pustit na letisku prec...ale povedala som si, ved uz len osem tyzdnov...ostala som este dva dni v Parizi, zopakovala si Louvre, lebo nam ho zavreli priskoro a nevidela som Venusu od Mileta, ani Chamurapiho zakonnik- to sa mi podarilo teda na druhykrat. Tiez som bola na cintorine Pere Lachaise, kde su pochovani Oscar Wilde, Moliere, La Fontaine, Balzac, Seurat, Chopin...a mnohi ini...a tiez som este stihla Musee d´Orsay, plne impresionizmu...vela zazitkov na jeden tyzden...ale stalo to za to. Pariz urcite nie posledny krat. Dokonca si viem predstavit tam nejaky cas zit.
Tak a tu som vcera prestala a dnes...vidite, to je moj zivot. Nabuduce snad doplnim viac...majte krasny tyzden!