Lacne nanuky, listky MHD, opilci na chodnikoch, romska mensina, kolieskujuci sa nadsenci, skodovky a favority, babky v satkach, nedokoncena dialnica a malo spojov, sojova tycinka a horalka, vecerny zapad slnka nad pesou zonou a plne terasy ludi, vsetko mensie a subjektivnejsie, vsetko zrozumitelnejsie a znamejsie, vsetci ti isti a ini, vsetko, co bolo a je, len s mensim odstupom. Toto je teda opat doma. Zastavil sa vir zazitkov, rytmus udalosti a pohyb toho, co bolo dynamicke a dopredu premyslene. Zastavil sa na bode prazdniny. Stojim na moste a prechadzam z jedneho sveta do ineho. Dva svety, ktore sa nikdy nestretli. Nechcem sa uz iba nostalgicky obzerat za tym, co ostalo za mnou. Pozeram sa ale iba zatial nesmelo okolo seba, lebo to, co sa mi pomaly otvara, je predsalen ine a nepoznane. Aj sa tesim, naozaj tesim z toho, ze mozem opat pocuvat hudbu a jest zmrzlinu s ludmi, ktori ma naozaj poznaju a nemusim sa nijako tvarit, aby pochopili, lebo chapu. A aj sa trochu bojim, lebo slovo zajtra ma taku cudnu prichut, aku zatial este nikdy nemalo. Asi aj preto ma dnes poistovna tak vyviedla z miery. Ide o dalsiu cast reality, ktora je taka...ved viete. Tak ma velmi povzbudzuje Pavol, ked si citam Skutky. Ako siel z mesta do mesta, z krajiny do krajiny, bez akejkolvek istoty a bez toho, aby vedel, kam Ho Pan Boh vedie. Tolkokrat mu hrozilo vazenie, smrt, vysmech- tolkokrat tomu aj celil. A Boh si ho tak pouzil. Stacilo, aby sa ludia dotkli jeho casti odeva, ktore niekde nechal a boli vylieceni...Vravim si, wow. Toto je ist vierou. Ist a nezastavit sa. Verit znamena chodit vo viere. Takze prave teraz...ked som na tom moste, idem dalej vierou. Nie, neviem, ake to bude zajtra, o mesiac, preco idem tam, kam idem, ci ma tam necaka vysmech, mozno nie vazenie, ale mozno neuspech, sklamania, pady. Ale verim, ze si to moze Boh vsetko velmi pouzit. Tak pozrite si este Sk 20,24- je to jeden z mojich oblubenych versov.