toto je piatkove rano...o 4h sme sa zobudili, tlupa siestich nadsencov, natlacili sa do nasho Scooby-doo a odviezli sa na miesto, kde sa malo zacat to dobrodruzstvo..poviem vam, bolo to dobrodruzstvo. vsade sama hmla, zima, tma, kracate a neviete kam, lebo nevidite viac ako na pat metrov pred seba a wow- tam sa mihol kamzik! ale vidite iba biedne obrysy. hovorim si, Pane, ked som uz vstala, a nedal si dazd, ako som sa modlila po tom, co som vsetkych nabalachala ist do lesa a potom som si uvedomila, ako je tazke vstat po troch hodinach, co spim- prosim ta, daj aspon, aby to stalo za to...hmla, hmla, hmla. ok, tak si odfotime aspon kvetinky, rosu, vetvicky. otocime sa a ideme spat. a zrazu...obloha sa zacina sfarbievat doruzova. hmla zacina klesat do udoli. vyzera to ako nekonecne more...spoza stitov vykukne ohniva gula a rozosvieti tmu. a pred nami- na zelenej trave a medzi skalami- si tancuju kamziky. tie najblizsie su par metrov od nas...mam pocit, ze sa mi smeju do tvare, haha, my ideme na ranajky a je nam fajn- Pan Boh sa o nas stara v kazdom detaile, milujeme tieto hory a vy ste kto, vy cudni dvojnozci? ako mozete skakat po skalach s takou vybavou? pf, nam je dobre takto hop hop. deti, kde ste ostali? a za nimi pridu malicki nadsenci, co sa zabudli a ostali vzadu pasuc sa...za kazdou zakrutou sa pred nami vynori dalsia skupinka kamzikov. postupne sa mi to stava niecim normalnym...zrazu sme sucastou ich sveta. tu hore, medzi skalami, kde je slnko blizsie, kde hmla odisla, po tej hodine v tme, ked mi vsetko nebolo jedno, si uvedomujem, ze Pan Boh rozjasnuje temnoty, dava novy pohlad a vedie nas dalej. neviem najst slova, ktore by vyjadrili moju chvalu a vdaku za to, ako uzasne stvoril tento svet a prirodu. a aj ked teraz nie je vsetko uplne ok v mojom vnutri, dostavam novu odvahu zacat tento den a bojovat v bitke. nepytajte sa ma, ako som sa citila o polnoci v ten isty den, po tom, co som spala iba tri hodiny v noci...esteze existuju dni volna. krasny tyzden vsetkym...