Je nedela, vonku to vyzera ako na jar a ja uz siesty den opakujem ten isty stereotyp: zobudim sa, naranajkujem, vezmem lieky, lahnem si spat, zobudim sa, vezmem lieky a nieco zjem, lahnem si spat alebo ak mam trochu viac sil, tak ostanem na hodine, ktora ma potom aj tak unavi a privedie do postele...moj stereotyp sa vola chripka. Vlastne vsetky tie dni sa navzajom podobali, ale vdaka za mojich pat spolubyvajucich, lebo Lydiane tu chorobu zdiela so mnou a trpime spolocne a ostatni sa za nas pravidelne modlia...a snazia nas rozveselit. Musim povedat, Olivierovi a Andrei sa to podarilo, ked sa majstrovskym sposobom snazili spolocne uvarit obed. Bola som prave na mojich ranjkach, ked Olivier so zaspatymi ocami drzal panvicu plnu cervenej omacky a snazil sa to vliat do formy, kde Andrea poctivo ukladala kusky lasagnoveho cesta. Vsetko mu tieklo okolo a on si to ani nevsimol...Olivier? Ca vaaaa? Hej, mam to pod kontrolou- oops, trosku spadlo na Andrein biely pulover...nevadiii...ako komu...pocas hodiny sme vsetci zacitili vonu spaleniny a ked Olivier otvoril ruru, dym zaplnil miestnost a mne a Lydiane nepridal na zdravi, ale ok mam to pod kontrolou! na vine je rura! obaja to nasukali do mikrovlnky a cez male okienko sledovali, co sa s tym deje- hlava pri hlave. Medzitym onuchavali dezert v podobe jablkovej miesaniny od Astrid, nasej prenajimatelky, ktora nam ho doniesla so sirokym usmevom, ale nakoniec sa ho takmer nikto ani nedotkol...lasagne boli chutne, dufam, ze nie skodlive zdraviu. Nejdem uz opisovat, ako spolu vecer piekli palacinky, ale poviem vam, ze prva mala hrubku takmer dva centimetre. Studovali sme vsetko mozne, hlavne ideme dalej v Genesis a Janovi, kde sledujeme raz pribeh Abrahama a raz Jezisa s ucenikmi, ktory tento tyzden chodil po mori a nasytil pattisicovy dav, wow, keby sa nieco take teraz podarilo v Afrike...Ja som chlieb zivota...Najviac mi je luto, ze som nemohla ist k detickam, mala som ich ucit prave pokracovanie Genesis. Chybaju mi, ale je lepsie, ked to dolezim v posteli, aby som mohla nabehnut opat na normalnejsi program. Ked si zacnem predstavovat, co ma caka najblizsie dva mesiace, ide mi to ako film v hlave- Pariz jeden den, styri dni vyucovanie a pripravy scenok a programu na evanjelizacny tyzden v Mulhouse, dva dni v zbore a s mladezou, sedem dni v Mulhouse- evanjelizacia, koncerty, pozyvanie na ulici, scenky a piesne a programy pre decka na ulici, sedem dni na juhu Francuzska- nase prazdniny, styri dni skola, dva dni v zbore a tyzden v Taliansku- ktore s nasim Scooby doo precestujeme krizom-krazom, to uz sme takmer v aprili, kde sa chysta zas Pariz...to vyzera ozaj ako rychly spad a som takmer doma. Ale dnes este drzim program s nazvom chripka. Mozete na mna mysliet v modlitbach, uz mam po krk chorob...