Uz sme doma z misie...bol to velmi pozehnany, hoc aj narocny cas. Myslim, ze ma to ucilo zase viac doverovat Bohu. Cez male zazraky, pozehnania, ludi, stretnutia na ulici, evanjelizacie, vyucovania a chvaly...Bolo to 10 intenzivnych dni (neratajuc tiez intenzivnu cestu), ked sme sa priblizili inej kulture s tou nasou subkulturou Slovakov vo Francuzsku. Viete, niekedy vas nauci vela aj to, ked vidite Jeana-Paula obsluhovat neprestajne s usmevom a nosit vam kusky bagety a stale s otazkou, ci vam nic nechyba. Alebo pozerajuc sa na slovenskych nadsencov, co nevedeli francuzsku rec, s plnou radostou na ulici hlasat evanjelium- aspon cez pantomimy! A modliac sa za tych, co francuzsky hovorili...na uliciach to bolo vzdy take pestre. Nie ako v Parizi (kamene nas netriafali!), ale rovnako Boh konal. Jedno poobedie som uz mala fakt dost a chcela som odist, ale povedala som si, este tejto tete dam pozvanku, ked tak ide okolo a mam ich v ruke...a to bol Bozi zasah. Isabelle- sa rozhovorila a viem, ze v to poobedie som tam mala byt a ona mala ist okolo, aby jej Boh povedal, ze na nu nezabudol. Chodila potom na kazdy vecierok, priviedla svojho priatela a aj synceka a chce zacat spievat v spevokole zboru. Tiez s nadsenim chce prist na Slovensko, no to sa uvidi, ale rada by som jej to tu ukazala...mali sme na seba malo casu, ale cosi v nej a cosi vo mne sposobilo, ze Boh vybudoval priatelstvo, za ten kratky cas. Napriek vsetkemu trapeniu, ktorym presla, smutku, depkam...hladala viac. Hladala Boha. A dal sa jej stretnut..tak som si pripomenula, aj Jezis bol unaveny, ked siel v Samarii po vodu. Bolo horuco. Mal hlad. A zena Samaritanka Ho prave vtedy potrebovala. Nenechal ju tam tak, rozpraval sa s nou. Bol pokorny a neodmietal hladne srdcia. Ani ja nechcem odmietat, pre moju unavu, pre moj hlad, pre moje zle pocity. Nechcem prehliadat bolest okolo mna. Isabelle za to stala. Ludia za to stoja. Minimalne to som sa opat ucila tento tyzden. Ale...bolo toho ooooooooooomnoho viac. Vdaka Bohu...